Bitka pri Maratóne (12. september 490 pred Kr.) bola vyvrcholením prvého veľkého pokusu Dareia I. o pripojenie Grécka k Perzskej ríši a zabezpečenie najzraniteľnejšej časti západnej hranice svojho impéria. O priebehu a výsledku tejto bitky máme najviac informácii od Herodota. Skončila zdrvujúcou porážku Peržanov a ukončila tak prvú fázu grécko-perzských vojen. Beh posla so správou o víťazstve z Maratónu do Atén sa stal inšpiráciou pre tzv. maratónsky beh, ktorý sa prvý krát ako športová disciplína konal na prvých novodobých Olympijských hrách v roku 1896.

Historické pozadie

Miltiades, vodca aténsko-platajskej armády

Hippias, aténsky tyran, bol v roku 510 pred Kr. vyhnaný vlastným ľudom a s pomocou Kleomena I., kráľa Sparty.^[1] Utiekol k dvoru kráľa Dareia, kde hľadal pomoc.^[2]

Po potlačení Iónskeho povstania (499–494 pred Kr.), ktoré bolo podporované Aténami a Eretriou, bol Dareios rozhodnutý podrobiť si Grékov a potrestať ich za ich podiel na povstaní. Dareios najskôr vyslal v roku 492 pred Kr. vojvodcu Mardonia po súši do Európy, aby posilnil nadvládu Perzie v Trácii a Macedóniii. Armáda obsadila Tráciu a prinútila Alexandra I. Macedónskeho znovu prenechať svoje kráľovstvo Perzii. Pri pokuse pokračovať ďalej do Grécka však Peržanov zastihla pri Athose ničivá búrka, a pozostatky ich armády boli nútené sa s ťažkými stratami vrátiť do Ázie.^[3] Na spiatočnej ceste utrpeli ďalšie straty, brániac sa opakovaným útokom Tráckych kmeňov.^[4]

Dareios sa dopočul, pravdepodobne prostredníctvom Hippiasa, že Alkméonovci, vplyvná aténska rodina, stoja v opozícii proti Miltiadovi a sú pripravení Hippiasovi pomôcť. Boli ochotní vyhovieť požiadavkám Perzie výmenou za ich vylúčenie zo zodpovednosti za Iónske povstanie a politickú nadvládu v Aténach.^[5] Dareios chcel túto príležitosť na ovládnutie Atén využiť - Spartu by to dostalo do izolácie a zvyšok Grécka by mu padol potom ľahko do rúk. Aby sa Aténčania vzbúrili, boli potrebné dve veci: obyvateľstvo muselo byť k vzbure dostatočne podnietené a Aténska armáda musela byť mimo mesta.

Dareios sa preto v roku 490 pred Kr. rozhodol vyslať čisto námornú vojenskú výpravu, ktorej velili Médsky admirál Datis a syn satrapa Sardisu Artafernes (Mardonius bol v predchádzajúcom ťažení zranený a stratil Dareiovu dôveru). Jej cieľom bolo podrobiť si Kyklady - ostrovy v centrálnom Egejskom mori (menovite Naxos, ktorého odpor voči perzskému útoku v roku 499 pred Kr. viedol k Iónskemu povstaniu) - a potrestať Eretriu a Atény za ich pomoc tejto vzbure proti perzskej nadvláde.^[6] Eretria bola obkľúčená a padla; potom flotila zakotvila v Maratónskej zátoke.

Bitka

Vojenská sila

Perzské loďstvo malo podľa Herodota 600 triér^[7], podľa Cornelia Nepa ich bolo len 500^[8]. Počet transportných lodí nie je známy, ale pre porovnanie 1207 lodí pri Xerxeovej invázii v roku 480 pred Kr. sprevádzalo podľa Herodota 3000 lodí transportných..^[9] Niektorí súčasní historici považujú Herodotov počet za celkový, odhadujúc silu Peržanov na 300 triér a 300 transportných lodí.[1] Avšak pred desiatimi rokmi neuspelo 200 triér pri pokuse o podmanenie Naxosu.^[10] Preto sa všeobecne nepovažuje 300 triér za dostatočný počet na splnenie všetkých stanovených cieľov.

Počet vojakov jednej ani druhej armády Herodotos neuvádza. O sile Peržanov sa len v krátkosti zmieňuje; že to bola "veľká a dobre organizovaná pechota"^[11]. Simonides, iný takmer súčasník bitky, píše, že vojenská výprava mala 200 000 členov. Autori z neskoršieho obdobia uvádzajú: Cornelius Nepos - 200 000 členov pechoty a 10 000 jazdcov^[12]; Plutarch a Pausanias nezávisle - 300 000; Plato - 500 000^[13]; Lysias - 500,000^[14]; Justinus - 600,000^[15]. Ako poznamenáva Kampouris,^[16] ak bolo 600 lodí vojnových a nie transportných, potom s 30 vojakmi v každej lodi (typický počet pre perzské lode po bitke pri Ladé; toľko ich bolo aj počas Xerxeovej invázie) by celkový počet dosiahol cca 18 000 vojakov. Ak loďstvo malo transportné lode, tie viezli minimálne perzské jazdectvo. Kým Herodotos tvrdí, že jazdci boli transportovaní na triérach, perzské loďstvo na to malo osobitne určené lode a podľa Ephora, len o 10 rokov neskôr sprevádzalo Xerxésa 800 transportných lodí. Odhady pre jazdectvo sa väčšinou pohybujú v rozmedzí 1 000 – 3 000^[17].

Bitka sa odohrala pri pobreží na úzkej planine pri Maratóne. Stretli sa v nej invazné sily Peržanov (20 000 - 30 000 mužov) s armádou Atén posilnenou asi o 1 000 platajských (celkovo 10 000 - 11 000 mužov). Veliteľom gréckych vojsk bol Kallimachos, plán bitky vypracoval Miltiades.

Priebeh bitky

Moderná kresba falangy. V skutočnosti hopliti neboli rovnako vyzbrojení; každý vojak si mohol vlastné brnenie a sám si ho vyzdobiť.

Gréci, lepšie vyzbrojení (čo sa týka zbraní aj brnenia), začali bitku prudkým útokom. Vzdialenosť medzi oboma vojskami prekonali dosť rýchlo, aby dali čo najmenej času perzským lukostrelcom a zároveň zvýšili svoju údernú silu. V súlade s plánom pritom posilnili svoj útvar po krídlach šíku. Výsledok bol pre Peržanov tragický. Ich lukostrelci a elitné jednotky síce zastavili a následne zatlačili stred gréckej formácie, no krídla sa pod gréckym náporom rozpadli. Keď si Peržania uvedomili, že sú obkľúčení, dali sa na útek, no tie najlepšie jednotky, úspešne bojujúce v strede bojiska, už uniknúť nedokázali a boli zmasakrované. Peržania unikli na lode a pokúsili sa obsadiť Atény, no aténska armáda sa stihla vrátiť domov včas.

Straty počas bitky sa odhadujú na približne 200 Grékov a 6000 - 7000 Peržanov.

Maratónsky beh

Výsledok tejto bitky bežal oznámiť z Maratónu do Atén grécky vojak Feidipides, ktorý v cieli svojej cesty so slovami „Zvíťazili sme“ od vyčerpania zomrel. Po tomto športovom výkone aténského vojenského posla bola pomenována olympijská disciplína maratónsky beh (maratón). Treba dodať, že spomínaný Feidipides mal niekoľko dní pred týmto počas z Maratonu do Atén podobnú misiu, a to dvakrát po 224 km, (s posolstvom z Atén do Sparty a späť), teda celkom 448 km.

Historické zdroje

Hlavným historickým prameňom je Herodotos, ktorý o tejto bitke píše v Knihe VI, odstavcoch 102–117. Herodotos sa však narodil až niekoľko rokov po nej a všeobecne sa usudzuje, že svoju knihu napísal až po uzavretí Kalliovho mieru (449/448 pred Kr.). V svojom typickom štýle vložil do popisu bitky zázračné udalosti, ktoré podľa jeho názoru mali najväčší dopad na jej výsledok: zjavenie sa boha Pana Feidipidovi na jeho ceste do Sparty s prosbou o pomoc^[18]; Hippiadov sen, ktorý predpovedal katastrofu Peržanov^[19]; príbeh Aténčana Epizela, ktorý bol počas bitky oslepený duchom^[20]. Všetky ostatné dôležité historické pramene, ktoré prežili, sú z ešte mladšieho obdobia (Pausanias, Suda, Ephorus a pod.).